Montessori doma
Tipy a nápady pre vás a vaše deti

"Počujem, a zabudnem.

Uvidím, a zapamätám si.

Uchopím, a pochopím."

 
Úvod Kto sme Mária Montessori a „jej“ deti Knihy Linky Q&A Vaše postrehy
Zem
Čas

Planéty našej slnečnej sústavy

Čo je planéta

Na astronomickom kongrese v roku 2006 bola upravená definícia planéty nasledovne:

Planéta je nebeské teleso, ktoré:

  • obieha okolo Slnka

  • má dostatočnú hmotnosť na to, aby jeho gravitácia ustálila tvar približne guľového tvaru

  • a vyčistilo okolie svojej dráhy

Aké sú?

Medzi planétami našej slnečnej sústavy panuje nádherný poriadok. Nenájdeme tu žiaden chaos, ktorý by ho narúšal. Planéty sa miliardy rokov bezo zmeny otáčajú okolo svojej osi. Rovnako miliardy rokov obiehajú bezo zmeny okolo Slnka, a to nie hocijako, každá v inej rovine, ale spolu, akoby ležali na jednom obrovskom vesmírnom tanieri a na ňom sa otáčali. Poriadok panuje aj v ich veľkosti a zložení. Najprv sú pekne pokope štyri malé pevné planéty, potom opäť pekne pokope štyri veľké plynné. Nič nie je pomiešané. Prečo sú prvé štyri malé a pevné a ďalšie štyri veľké a plynné, sme už spomínali v časti o Slnečnej sústave. Môže za to slnečný vietor, ktorý z blízkosti Slnka odvial ľahké čiastočky plynu a prachu. Z ľahkých čiastočiek sa tvorili plynné planéty a z toho, čo ostalo pri Slnku, malé pevné. Napriek svojej rôznorodosti je naša slnečná sústava krásne pochopiteľná a popísateľná, hoci netreba zabúdať, že stále o nej veľa nevieme.

Aké planéty tu teda môžeme nájsť?

Prvú štvoricu pevných planét tvoria:

  • najmenší Merkúr,

  • pekelná Venuša,

  • životodarná Zem,

  • a najpreskúmanejší Mars.

Na obrázku sú zobrazené planéty v poradí ako nasledujú, teda Merkúr, Venuša, Zem a Mars. Merkúr je najmenší, po ňom je trochu väčší Mars, ešte väčšia je Venuša a najväčšia z pevných planét je naša Zem.

Za malými planétami nasleduje hranica. Tvorí ju pás asteroidov a oddeľuje „malý svet“ od „veľkého“. V malom svete sú planéty aj vzdialenosti v porovnaní s veľkým svetom malé. Za pásom je všetko veľké, nielen planéty, ale aj vzdialenosti. Nájdeme tu štyroch obrov:

  • najväčší Jupiter,

  • najkrajší Saturn,

  • ležiaci Urán,

  • a veterný Neptún.

Planéty sú tu oveľa ďalej od seba ako ich súrodenci pred hranicou. Svet je tu iný, planéty majú nanajvýš kamenné jadro, inak na nich nie je pevné nič, sú vytvorené z rôznych plynov, tekutých aj zmrznutých.   Planéty pred pásom asteroidov voláme aj vnútorné planéty, alebo vnútorná slnečná sústava, planéty za pásom vonkajšie, alebo vonkajšia slnečná sústava. (Niekde môžete nájsť, že sa vnútorné a vonkajšie planéty určujú vzhľadom k Zemi, vtedy je Zem vylúčená z vnútorných planét.)

Na obrázku nižšie sa dá vidieť porovnanie veľkosti planét:

To však nie sú všetky planéty, ktoré máme v našej slnečnej sústave. Ešte ich zopár nájdeme, ale tie sú také malé, že ich voláme trpasličie planéty. Zaujímavé je, že väčšina z nich „existuje“ iba pár rokov. Niežeby vznikli až teraz nedávno. Niektoré z nich sme iba nedávno objavili, iné sa stali trpasličími planétami po zmene definície, čo je planéta a čo trpasličia planéta (na astronomickom kongrese v roku 2006). Zatiaľ máme 5 trpaslíkov:

  • Ceres v pásme asteroidov

  • Pluto

  • Haumea

  • Makemake

  • Eris, všetky štyri za Neptúnom v Kuiperovom páse.

Viac informácií o nich nájdete na konci tejto kapitoly.

Sondy  

O planétach sme toho dlho veľa nevedeli, iba to, čo sme videli cez ďalekohľady. Až keď sme vedeli zostrojiť sondy, ktoré k planétam doleteli, odfotografovali a preskúmali ich atmosféru a povrch a poslali obrázky a informácie späť na Zem, až potom sme sa začali dozvedať o planétach a ich mesiacoch  množstvo nových, neraz veľmi zaujímavých vecí. A to nie je ani tak dávno. Napríklad o Merkúre sme sa dozvedeli vďaka sonde Mariner v roku 1974, o Saturne a Neptúne vďaka sondám Voyager v rokoch 1980-81 a povrch Venuše sme konečne uvideli až v roku 1990 vďaka sonde Magallen. Ďalší dôkaz o tom, že naše poznanie vesmíru nie je konečné, že sa stále rozširuje a že to, čo sme si mysleli včera, už zajtra môže byť úplne inak.

Dráhy planét

Planéty okolo Slnka obiehajú po takmer kruhových dráhach. Je to taká elipsa, čo veľmi pripomína kruh. Planéty si neobiehajú kade-tade, každá inde, ale všetky spolu akoby boli na jednom tanieri a na ňom sa hýbali. Ten tanier voláme ekliptika. Ekliptika je teda rovina, v ktorej planéty obiehajú okolo Slnka. Akoby Slnko svojím pohybom okolo svojej osi sťahovalo všetky planéty za sebou, tak ako to robí vodný vír, keď vypúšťame z vane vodu.

Pluto, trpasličia planéta, je však výnimkou. Jeho dráha je dosť odklonená od ekliptiky, až  o 17 stupňov. Navyše je veľmi výstredná, to znamená, že je to veľmi pretiahnutá elipsa. Až tak, že počas každého obehu okolo Slnka sa na pár rokov dostane pred poslednú planétu Neptún, teda bližšie k Slnku ako Neptún. Našťastie nehrozí, že by sa Pluto a Neptún zrazili, vďaka odklonenej dráhe Pluta.

S obežnými dráhami súvisia ešte dve slová – afélium a perihélium. Vyzerajú dosť hrôzostrašne, ale ich význam je jednoduchý:

Afélium je  bod na obežnej dráhe planéty, keď je planéta najďalej od Slnka. (Po slovensky aj odslnie.)
Perihélium je bod, keď je planéta najbližšie k Slnku. (Po slovensky aj príslnie.)
Napríklad naša Zem je v perihéliu v januári.

Rotačná os planéty

Rotačná os planéty je priamka, ktorá prechádza stredom planéty a pretína jej povrch v dvoch bodoch, ktoré nazývame póly. Okolo tejto osi sa planéta otáča. Jedna otočka predstavuje jeden deň. Otáčanie okolo svojej osi teda spôsobuje striedanie dňa a noci.

Rotačná os planéty môže mať k ekliptike, teda rovine obežnej dráhy planéty, rôzny sklon. Napríklad rotačná os Zeme je odklonená od kolmice na ekliptiku o 23,5°. Odklon rotačnej osi od kolmice na ekliptiku spôsobuje, že množstvo žiarenia dopadajúce na určité miesto povrchu planéty nie je vždy rovnaké. Má preto za následok striedanie ročných období.

Svetlo planét a mesiacov

Planéty ani ich mesiace nevydávajú žiadne svoje svetlo. Všetko svetlo, ktoré z nich vychádza, je odraz svetla, ktoré na ne dopadá zo Slnka. Patent na výrobu svetla má iba Slnko (a ostatné hviezdy).

 

Merkúr – železná planéta

 

Prvá planéta od Slnka je Merkúr. Je to je maličká planéta, najmenšia v našej slnečnej sústave, jej rovníkový priemer je približne 1/3 rovníkového priemeru Zeme. Táto planéta má hneď niekoľko špecifík, ktoré ju jednoznačne odlišujú od ostatných planét, napríklad:

  • je najmenšia

  • je k Slnku najbližšia

  • okolo Slnka obehne za najkratšiu dobu

  • je najviac poznačená meteoritmi

  • je (takmer) bez atmosféry

Keďže nemá takmer žiadnu atmosféru, nemá nič, čo by ju chránilo pred spaľujúcim Slnkom. Na strane privrátenej k Slnku je teplota veľmi vysoká, na opačnej strane, kde je noc, zas taká nízka ako na vzdialených planétach.

Pretože je najbližšie k Slnku, vyzerá trochu inak ako ostatné planéty. Slnečný vietor, ktorý vanie od Slnka, odfúkol od Merkúru takmer všetok ľahký plyn a prach, zostali len ťažšie častice. Preto  Merkúr tvoria z veľkej časti práve ťažšie častice, najmä železo. Merkúr je vlastne veľká železná guľa s veľmi tenkým kremíkovým plášťom.

O jeho povrchu sme do roku 1974 vedeli veľmi málo. Až keď nám sonda Mariner 10 poslala fotografie Merkúra, zistili sme, že niečo podobné už poznáme – náš Mesiac. Merkúr a Mesiac sa totižto veľmi podobajú. Oba sú kamenné, bez atmosféry, pokryté krátermi, ktoré vznikli po dopade mnohých asteroidov a komét počas dlhých miliárd rokov. Rovnako ako na Mesiaci aj na Merkúre sú pohoria, údolia, strmé svahy a horské hrebene.

Aj svojou veľkosťou sa Merkúr blíži viac k Mesiacu ako k inej planéte. Je od neho kúsok väčší, oproti Zemi je však maličký, má iba 5 % z jej objemu. Preto má aj menšiu príťažlivosť. A preto by sme na Merkúre oveľa menej vážili :) Dôsledkom jeho malosti je aj neprítomnosť atmosféry. Všetky plyny, ktoré by ju mohli tvoriť, rýchlo uniknú do vesmíru, Merkúr si ich nevie svojou malou príťažlivosťou udržať, slnečné vetry sú silnejšie. Ani mesiace si nevie udržať, preto ani žiadne nemá.

A ešte jedna vec, ktorá súvisí s malou veľkosťou Merkúra. Vďaka tomu, že je taký malý, stihol už celý vychladnúť – na rozdiel od našej Zeme, ktorá má stále horúce roztavené jadro. Merkúr už roztavené jadro nemá, všetko už stuhlo na pevnú hmotu. Ako Merkúr chladol, scvrkával sa a na povrchu sa vytvárali „vrásky“ ako na pudingu. Tie mu zostanú už naveky, pretože vďaka tomu, že vychladol, neprebieha už v jeho vnútri žiadna sopečná ani iná činnosť, ktorá by jeho povrch vedela zmeniť.

Svoje meno dostala planéta po božskom poslovi. Posol bol rýchly – aj planéta je rýchla, okolo Slnka obehne za najkratší čas, 88 pozemských dní (= jeden merkúrsky rok).

 

Venuša, pekelná planéta

 

 

 

Druhou planétou od Slnka je Venuša. Má krásne meno po bohyni krásy a lásky, avšak planéta má od bohyne ďaleko. Môžeme ju pokojne volať pekelná planéta, a to vďaka jedovatému prostrediu, ktoré na nej panuje. Venuša je pre človeka smrteľná. Oxid uhličitý, ktorý tvorí atmosféru, by každého ľudského návštevníka za krátku chvíľu zabil. Svet je tu taký nehostinný, že aj kozmické sondy tu vydržia iba niekoľko hodín. Husté oblaky okolo planéty, plné oxidu uhličitého, Venušu dokonale obaľujú a zabraňujú nám zahliadnuť čo i len kúsok z jej povrchu. Z oblakov zvykne pršať, avšak nie voda, ako na Zemi, ale kyselina sírová, ktorá bez problémov rozleptá takmer všetko, čo jej príde do cesty. Aj tlak na povrchu je hrôzostrašný, až 90-násobne vyšší ako na Zemi.

A aby toho nebolo málo, na Venuši je aj pekelne horúco. Môže za to oxid uhličitý v atmosfére. Ten spôsobil, že Venuša sa zmenila na jeden obrovský skleník. Všetko teplo, ktoré cez atmosféru prenikne na povrch, je tu uväznené, nemá kam uniknúť. Teplota nikdy neklesne pod 400 stupňov Celzia.

Veľkosťou sa Venuša blíži k Zemi, je iba o kúsok menšia. Je aj zložená z rovnakých prvkov ako Zem, aj v podobnom množstve. Preto sa jej hovorí, že je sestra Zeme. Tu sa však podobnosť končí, hoci kedysi veľmi dávno, v počiatkoch vývoja našej slnečnej sústavy, sa osudy Venuše  a Zeme mohli podobať. Neskôr sa však oba svety začali od seba veľmi odlišovať. Na Venuši, ktorá je bližšie k Slnku, sa začal svet meniť na skleník. Oceány sa vyparili a Venuša sa zmenila na horúcu pec.

O povrchu Venuše sme dlho nič nevedeli. Až v roku 1962 nastal zlom. Vtedy okolo nej preletela sonda Mariner 2 a zistila, že teplota je na Venuši veľmi vysoká. Odvtedy pristálo na jej povrchu niekoľko sond, avšak nepriateľské podmienky ich všetky rýchlo vyradili z činnosti. Zostávalo vymyslieť niečo iné, ako získať poznatky o planéte. Tým iným sa stal radar. Radar je jediný spôsob, ako vieme preniknúť cez hustú atmosféru na povrch Venuše bez toho, aby sonda musela do „pekla“ vstúpiť. Venušu pomocou radaru skúmali v rokoch 1990 až 1994 sondy Magallen. Zistili, že vyše polovicu povrchu planéty pokrývajú obrovské zvlnené roviny. Nechýbajú ani hory, najvyššie pohorie Maxwell vyčnieva do výšky viac než 8 km, sú to také venušianske Himaláje. Nájdeme tu aj rozsiahle stuhnuté prúdy lávy, niektoré sopky sú zdá sa stále ešte aktívne. Čo však chýba, sú krátery po dopadajúcich meteoritoch. Tých je tu naozaj málo, a ak sú, sú plytké, nie hlboké. Dôvodom sú husté oblaky, tie meteority brzdili, preto je povrch krátermi málo poznačený.

A ešte čosi o pohybe Venuše. Venuša sa otáča okolo svojej osi veľmi pomaly, môže to zapríčiňovať práve veľmi hustá atmosféra, ktorá planétu brzdí. Deň na Venuši je dokonca dlhší ako rok. Jeden venušiansky deň trvá 243 pozemských dní a jeden venušiansky rok iba necelých 225 dní. Navyše, Venuša sa okolo svojej osi otáča opačne ako všetky ostané planéty v našej slnečnej sústave. Slnko tu vychádza na západe a zapadá na východe. Možno aj preto má ako jediná planéta v našej slnečnej sústave ženské meno :)

Na obrázku nižšie je Venuša a jej odraz v Tichom oceáne. Venuša je ten najjasnejší objekt na oblohe.

 

Zem – živá planéta

Zem je v celom našom doposiaľ známom vesmíre úplne unikátna. Ako na jedinej nám známej planéte na nej existuje život. Je to vďaka vode, ktorá sa tu nachádza v kvapalnom stave. Prvý život na Zemi sa objavil práve vo vode, v slanom oceáne. Zatiaľ nevieme o inom spôsobe, ako by život mohol vzniknúť, preto je pri našom skúmaní vesmíru voda v kvapalnom stave prioritou číslo 1. Tu na Zemi trvalo miliardy rokov, kým sa život rozvinul natoľko, že sa mohol prehupnúť  aj do sladkej vody a na súš.

Rozvoju života na Zemi prispelo aj to, že Zem má dobrý ochranný obal – atmosféru. Nie je to však samozrejmosť, aj atmosféra vhodná pre život je výsledkom mnohých procesov, ktoré sa na Zemi počas miliónov rokov udiali. Napríklad prvotná atmosféra bola zničená, v tej novej ešte nebol kyslík a až keď sinice v oceánoch začali kyslík vyrábať, začala sa atmosféra blížiť k tej dnešnej. Dobrá atmosféra nás chráni aj pred veľkými výkyvmi teplôt medzi dňom a nocou, je to taká tepelná ochrana. A pred rôznymi žiareniami zo Slnka a z vesmíru. Rovnako chránila Zem, keď na ňu v dobách jej vzniku ešte dopadalo množstvo meteoritov.  Pôsobila ako brzda, ktorá meteority spomaľovala, prípadne v nej rovno zhoreli. Preto je na Zemi aj menej kráterov ako na iných planétach.

pevných planét (Merkúr, Venuša, Zem, Mars) je Zem najväčšia. Jednoznačne je aj najkrajšia, a to práve vďaka životu, ktorý na nej prekvitá.

Hoci je pevná, jej jadro (vonkajšie) je tekuté. Je to kvôli vysokej teplote, ktorú si Zem stále od svojho vzniku vo svojom jadre drží. Ako starne, jadro sa pomaličky ochladzuje, a to vďaka oceánom, ktoré odvádzajú vnútorné teplo, a sopkám a horúcim škvrnám, ktoré privádzajú teplo zvnútra Zeme na zemský povrch. Taký Merkúr je už úplne vychladnutý, tam sa už nemá aké teplo predierať na povrch, preto tam ani nie sú sopky.

Vďaka množstvu vody, ktoré na Zemi máme, sa Zem z vesmíru javí ako modrá, preto dostala aj prezývku modrá planéta. Voda veľmi výrazne formuje tvár Zeme, tvoria ju až 2/3 povrchu. Na póloch je zmrznutá na ľad, hovoríme, že Zem má polárne čiapočky. Zvyšná 1/3 povrchu pripadá na pevninu. O tom, že samotná planéta je stále vo svojom vnútri živá, svedčí aj to, že pevnina nemá svoje trvalé, v čase nemenné miesto. Veľké kusy pevniny – voláme ich tektonické platne – sa posúvajú. Pred miliónmi rokov mali úplne iné miesto aj tvar. Ale o tom budeme rozprávať na inom mieste.

Zem je pre človeka nesmierne dôležitá, pretože nám dáva život. Nikde inde vo vesmíre by nikto z nás bez skafandra a mnohých iných vymožeností neprežil ani pár minút. Poznáme ju najlepšie, je to náš domov, a preto radi popisujeme svet okolo nej relatívne, vo vzťahu k nej samotnej. Napríklad taká astronomická jednotka (AU). Predstavuje strednú vzdialenosť medzi Zemou a Slnkom a slúži nám na popisovanie vzdialeností, najmä v našej slnečnej sústave. Zem je vzdialená od Slnka 1 AU. Neptún je vzdialený 30 AU, čo znie oveľa lepšie ako keď povieme, že je to 4495100000 kilometrov. Zem nám teda pomáha popisovať vlastnosti vesmíru okolo nás. Nielen čo sa týka vzdialeností, ale aj hmotnosti planét, rotačnej rýchlosti, rýchlosti obehu okolo Slnka a iné.

Zem má aj svojho súputníka, ktorý okolo nej verne obieha – mesiac, ktorý voláme Mesiac :) Jeho jedinečnosť je v tom, že je práve jeden. Merkúr a Venuša nemajú žiadny, ostané planéty ich majú viac. Práve náš Mesiac je doposiaľ jediným vesmírnym telesom, na ktorom pristál človek. Ale to už je iný príbeh.

Na obrázku nižšie je fotografia Zeme a Mesiaca, ako ju urobila sonda Galileo v roku 1992. Jej krása je v tom, ako nádherne sú zachytené osvetlené a neosvetlené polovičky oboch telies.

 

 

Mars – červená planéta

Štvrtá planéta v poradí od Slnka je Mars, náš najbližší sused. Našťastie ju neobaľujú husté mraky ako Venušu, ani podmienky na jej povrchu nie sú také drastické ako na Venuši, preto je to najlepší adept na naše skúmanie. Mars je najpreskúmanejšou planétou, na jej povrchu pristálo niekoľko robotov, ktoré nám o planéte poskytli množstvo informácií, zatiaľ tu však nepristál žiadny človek. „Marťania“, teda obyvatelia Marsu, však boli a sú vďačnou témou rôznych sci-fi o iných bytostiach z vesmíru. Naše výskumy však zatiaľ nepotvrdili žiadny život na tejto planéte.

Podobne ako ostatné malé planéty, aj Mars je kamenný so železným jadrom. Dostal prezývku červená planéta, pretože sa nám javí do červena, alebo skôr do oranžova. Toto zafarbenie spôsobuje železitý prášok v marťanskej pôde. Železo hrdzavie a pritom mení svoju farbu na červenú.  Rovnaký úkaz môžeme vidieť aj u nás na Zemi, napríklad vo Veľkom kaňone v USA, kde je pôda nádherne červená. Dokonca aj obloha má na Marse červené zafarbenie, kvôli železitému prášku v atmosfére, ako je vidieť na druhom z obrázkov povrchu Marsu.

Zo snímok povrchu Marsu vieme, že kedysi tu museli byť rieky, jazerá aj oceány, pretože voda si tu vymlela svoje kanály a hlboké kaňony. Všetka sa však vyparila, zostala iba zmrazená ako polárne čiapočky – aspoň tak sme si „donedávna“ mysleli. V decembri roku 2006 vedci zistili, že nejaká voda predsalen na Marse môže byť, a to hlboko pod povrchom. Toto zistenie je pre nás dôležité, lebo ak by sa mal raz stať Mars základňou pre ľudí, na prežitie na planéte je voda nevyhnutná.

Aj Mars má svoje jedno neodškriepiteľné naj. Je to najvyššia hora v celej našej slnečnej sústave. Volá sa Olympus Mons, teda Hora Olymp. Je to vyhasnutá sopka, ktorej vrchol siaha 25 km nad okolitý terén (možno až 27 km), teda oveľa vyššie ako náš Mount Everest, ktorý má necelých 9 km.  

Mars má svoj atmosféru, avšak veľmi riedku a prevažuje v nej pre človeka jedovaný oxid uhličitý. Pretože je atmosféra riedka, nedokáže Mars dobre ochrániť pre zmenou teploty. Preto sú tu veľké teplotné rozdiely medzi dňom a nocou. Priemerná teplota je -60 stupňov, na Zemi je okolo 15 stupňov. Často tu môžeme pozorovať prašné búrky, dokonca na celej planéte, aj mohutné búrky s oblakmi vodného ľadu.

Jeho rotačná os je naklonená veľmi podobne ako os Zeme, zviera uhol 25° ku kolmici na ekliptiku. Vďaka tomuto sú aj na Marse ročné obdobia.

Mars má dva mesiace, ktoré okolo neho obiehajú. Ten väčší sa volá Fobos (Phobos), čo znamená strach, menší je Deimos, čo znamená hrôza. Niežeby boli mesiace také hrôzostrašné. To sme iba pri hľadaní mien pre mesiace využili, že grécky vzor rímskeho boha Marta Áres mal dvoch synov, Fobosa a Deimosa, ktorý ho vždy sprevádzali do vojny. A tak aj na oblohe sú stále spolu – Mars (Áres) aj jeho dvaja synovia. (V iných povestiach sa môžete dočítať, že Fobos a Deimos boli kone zapriahnuté do otcovho vojnového voza. Tak či tak, patria k sebe, hoci otec je Riman a synovia Gréci.)

  

Mars ale budeme mať čoskoro aj na našej Zemi. 30.12.2010 uviedla agentúra SITA správu, že v Čile v najsuchšej púšti na Zemi Atacama sa vybuduje vesmírna základňa, na ktorej sa budú simulovať podmienky ako na Marse. Vedci sa domnievajú, že Atacama sa najviac blíži tomu, čo je na Marse – intenzitou slnečného žiarenia, extrémnymi teplotami, nízkou vlhkosťou a silným vetrom. Základňa bude 55 km od mesta San Pedro de Atacama v nadmorskej výške 5150 m. Budú tu skúmať mikroorganizmy, ktoré žijú v sopkách a neďalekých jazerách už viac ako 26000 rokov. Program podporuje okrem iných aj NASA. Tak uvidíme.    

Pásmo asteroidov

Pásmo asteroidov medzi Marsom a Jupiterom síce nepatrí medzi planéty, na chvíľočku sa však pri ňom zastavíme, pretože s planétami súvisí. Napadlo vám niekedy, prečo sa vôbec medzi druhou najmenšou planétou Marsom a najväčším obrom Jupiterom nachádzajú asteroidy?

Nuž vedzte, že vo vesmíre nič nie je náhoda a aj pás asteroidov má svoj dôvod aj vysvetlenie, čo to vlastne je. Začneme v dávnej minulosti, v čase, keď sa ešte len tvorila naša slnečná sústava. Toto sú totižto zvyšky pôvodného  stavebného materiálu, z ktorých sa formovali planéty (ich časť, planéty sa tvorili aj z plynu a oveľa menších prachových čiastočiek). Asteroidy, ktoré dnes obiehajú  okolo Slnka, sú teda kusy kameňov, z ktorých sa žiadna planéta nevytvorila. Otázka je, prečo sa z nich nič nevytvorilo?  Predpokladáme, že tým dôvodom je Jupiter. Jupiter je nielen najväčšia, ale aj najťažšia planéta v našej slnečnej sústave, preto má z planét aj najväčšiu gravitačnú silu. A práve táto spôsobila, že každá planéta, ktorá by tu aj chcela vzniknúť, by sa jej pôsobením roztrieštila.

Jednu planétu však nájdeme aj v pásme asteroidov. Je to najmenšia trpasličia planéta Ceres. Vôbec nie je veľká, má priemer iba 960 km, napriek tomu ju považujeme za trpasličiu planétu a nie asteroid, pretože sa jej podarilo sformovať do tvaru gule a prežiť zrážky s asteroidmi. A planétou je len od roku 2006, kedy sa na astronomickom kongrese upravili definície planéty a trpasličej planéty. Ceres bola vtedy povýšená z asteroidu a Pluto degradovaný z planéty, obaja na trpasličie planéty.

 

 

Jupiter – kráľ planét

Jupiter je prvou planétou nového veľkého sveta. A je to ozajstný obor. Nielenže je to najväčšia planéta, ale aj najťažšia. Jupiter váži 2 a pol krát viac ako všetky ostatné planéty dohromady. Právom teda nesie meno po najvyššom rímskom bohovi.

Jupiter je plynná planéta, rovnako ako ostatné tri obrie planéty. Predpokladáme, že má pevné jadro a okolo neho kvapalný vodík. Nad tým je už len plyn. Žiadny povrch, ako sme zvyknutí zo Zeme, žiadny jasný prechod – toto je zem a toto už vzduch. Na Jupiteri (a aj na ostatných plynných planétach) hmota planéty postupne redne a pomaly prechádza do oblohy.

Plyny, z ktorých je Jupiter zložený, sú vodík a hélium. Sú to rovnaké plyny, z ktorých sú zložené hviezdy. Jupiter je teda malinkým bratrancom Slnka. Keby sa mal stať veľkým bratom, stačilo by málo: iba rozmnožiť to, čo už má. Bolo by toho ale treba veľmi veľa, takých 80 ďalších Jupiterov. Potom by mal dosť hmoty na to, aby sa mohol premeniť na hviezdu. (Ako sa rodí hviezda je popísané v kapitole o hviezdach).

Na Jupiteri je stále čo pozorovať, pretože jeho atmosféra sa neustále mení. Čo v nej zostáva, sú tmavé a svetlé pásy. Tmavé pásy sú tam, kde sú „oblaky“ nižšie a klesajú, svetlé pásy sú tam, kde sú „oblaky“ vyššie a stúpajú. Skupiny pásov sa dajú rozdeliť na tri časti – okolo rovníka, nad rovníkom a pod rovníkom. Zaujímavé je, že pásy sa neotáčajú spoločne. Časť okolo rovníka sa otáča trochu rýchlejšie ako zvyšné dve časti. Navyše, neotáčajú sa všetky jedným smerom.

Ďalšou stálicou v atmosfére Jupitera je veľká červená škvrna. Je to vlastne veľká búrka, ktorá zúri na Jupiteri už poriadne dlho. Bola tam už vtedy, keď človek Jupiter prvýkrát pozoroval cez ďalekohľad, a to je už vyše 300 rokov. Na obrázku Jupitera sa nezdá ani taká veľká, v skutočnosti by sa však do nej zmestili vedľa seba dve zemegule.

Nedávno, v roku 2006 pribudla veľkej červenej škvrne kamarátka – malá červená škvrna. Ako dlho vydrží, uvidíme.

Okrem toho, že je Jupiter najväčší a najťažší, prináleží mu ešte jedno naj – najrýchlejšie sa otáča okolo svojej osi. Jedna otočka mu trvá bez pár minút 10 hodín. To je menej ako polovica času, čo to trvá našej Zemi, napriek tomu, že je taký obrovský. Veľká rýchlosť otáčania sa odráža aj na tvare Jupitera. Nie je to pekná guľa, je okolo rovníka vydutý (ale na póloch sploštený, ak sa vám to páči viac).

Jupiter má aj svoj prstenec, tak ako má aj Saturn. Je však oveľa tenší ako tie Saturnove, až tak, že sa zo Zeme nedá pozorovať. Preto sme o ňom dlho nevedeli. Podobne sú na tom aj ostatné obrie planéty, Urán a Neptún, tiež majú tenučké prstence.

Na tomto obrázku si všimnite tieň jedného z mesiacov na Jupiteri, vľavo dole malá tmavá bodka.

A ešte jeden netradičný pohľad na Jupiter zospodu:  

Svet okolo Jupitera je tiež nádherný. Tvoria ho jeho mesiace – 4 veľké a hŕba malých, prinajmenšom 59 (spolu teda najmenej 63 mesiacov). Štyri veľké mesiace sú každý iným svetom, a to je na nich také zaujímavé. Najbližšie k Jupiteru obieha sopečná Io, potom ľadová Európa, najväčší Ganymedes a najďalej Kallisto (Callisto). Za nimi obiehajú zvyšné „drobce“. Veľké mesiace objavil už pred 400 rokmi Galileo Galilei, keď začal pozorovať oblohu ďalekohľadom (r.1610). Preto ich aj zvykneme volať Galileove mesiace. Pri pohľade zo Zeme sú takmer na jednej línii, pretože sa všetky pohybujú v rovine rovníku Jupitera – akoby bol Jupiter malým Slnkom a mesiace jeho planétami.  

Na obrázku sú mesiace v poradí, v akom obiehajú okolo Jupitera – Io, Európa, Ganymedes a Kalisto – no nie sú úžasné? Každý je úplne iný.  Na druhom obrázku kompozícia spolu s Jupiterom, pre porovnanie veľkosti.

Io, mesiac najbližšie k Jupiteru, je jedným z najzaujímavejších objektov v slnečnej sústave. Hoci je od Slnka vzdialená vyše 5 AU, a teda by mala byť chladná a ľadová, je naopak plná horúcich činných sopiek. Môžu za to silné gravitačné sily, a to nielen Jupitera, ale aj mesiacov Európy a Ganymeda. Io, Európa a Ganymedes sa pri svojom obehu okolo Jupitera často stretávajú v jednom zákryte. Obežná doba Európy  okolo Jupitera je dvojnásobkom obežnej doby Io a obežná doba Ganymeda  je zas dvojnásobkom obežnej doby Európy. Hovoríme tomu, že mesiace sú v dráhovej rezonancii. Takže zatiaľčo tretí v poradí Ganymedes obehne okolo Jupitera 1x, druhá v poradí Európa 2x a prvá v poradí Io 4x. Vždy, keď sa mesiace spolu s Jupiterom stretnú na jednej línii, ich gravitačné sily sa znásobujú. A keď sa Io posunie ďalej, z dosahu mesiacov, gravitačná sila sa zmenší. Táto premenlivá gravitačná sila, ktorá na Io stále pôsobí, je príčinou toho, že Io sa stláča a rozpína ako penová loptička. (V menšej miere môžeme niečo podobné pozorovať aj na Zemi – príliv a odliv v dôsledku gravitačnej sily Mesiaca je vlastne to isté.) Stáčanie a rozpínanie vyvoláva vo vnútri Io teplo a to sa chce dostať von, pretože teplé stúpa hore. A tak sa na Io zrodili sopky, ktoré teplo z jeho vnútra odvádzajú. Premenlivá gravitačná sila pôsobí aj na Európu a Ganymeda, ale v menšej miere. Neprejavuje sa na nich tak prudko ako na Io, spôsobuje na nich rôzne výdute a zlomy v povrchu mesiacov. Vďaka nej však majú mesiace svoj vnútorný zdroj tepla.

Silná sopečná činnosť spôsobila, že Io má povrch veľmi bohato členený, niektoré vrchy siahajú vyššie ako náš Mount Everest. Síra, ktorá vystreľuje zo sopiek do výšky stoviek kilometrov, povrch sfarbuje do žlto-oranžovo-bielo-červeno-zelena.

 

Európa je zo 4 veľkých Jupiterových mesiacov ten najmenší. Je veľká asi ako náš mesiac. A záhadná. Záhady vyvoláva jej hladulinký povrch a možnosť života pod ním. Povrch mesiaca je celý pokrytý ľadom a takmer bez kráterov. Niežeby by asteroidy a kométy Európu obchádzali, to zrejme iba posuny ľadových dosiek zahladili väčšinu  z kráterov. Jej povrch však zdobia tisíce kilometrov dlhé a stovky kilometrov široké trhliny. Na obrázkoch Európy ich vidíme ako hnedé čiary. Trhliny vznikli pravdepodobne ako dôsledok gravitačnej sily Jupitera a ďalších dvoch mesiacov – Io a Ganymeda. Pnutie, ktoré sa pôsobením gravitačných síl vo vnútri mesiaca hromadí, sa na povrchu prejavuje prasknutím ľadovej pokrývky. Je pravdepodobné, že pod hrubou vrstvou ľadu sa nachádza voda v kvapalnom stave. Zohrievajú ju rovnaké gravitačné sily, ktoré spôsobujú praskanie ľadu na povrchu. A v nej možno existuje život.  Musel by to byť však život, ktorý sa vie zaobísť bez slnečného svetla. Niečo podobné, ako žije u nás na dne hlbokého oceánu blízko miest, kde sa láva dostáva na povrch.

 

Ganymedes je nielen najväčší Jupiterov mesiac, ale vôbec najväčší mesiac v celej našej slnečnej sústave. Svojou veľkosťou (priemer vyše 5000 km) je niekde medzi Merkúrom a Marsom, takže keby si ho Jupiter nepripútal a on by sám obiehal okolo Slnka, zrejme by sme ho volali planéta. Jeho kamenný povrch je zľadovatelý a posiaty krátermi. Je možné, že pod povrchom sa nachádza zmrznutá voda.

 

Kallisto (Callisto), posledný zo štvorice veľkých mesiacov, je druhým čo sa týka ich veľkosti (a po Ganymedovi a Saturnovom mesiaci Titane tretí najväčší v slnečnej sústave). Je len o maličký kúsoček menšia ako náš Mesiac. A rovnako ako náš Mesiac je k Zemi stále otočený tou istou stranou, aj Kallisto je stále tou istou stranou otočená k Jupiteru. Od ostatných veľkých Jupiterových mesiacov sa odlišuje tým, že nezapadá do ich „spoločného behu“ okolo Jupitera (je príliš ďaleko), takže sa ani nepodieľa na gravitačných zázrakoch. Preto ani nemá svoj vlastný zdroj tepla ako oni. Jej kamenný povrch je zľadovatelý a posiaty krátermi, pod ním je pravdepodobne voda a pod ňou horniny, teda podobný svet ako na Európe. Hoci možnosť života vo vode je tu nižšia ako na Európe, podmienky sú tu menej prívetivé.  

Kým opustíme svet Jupitera, ešte jedna zaujímavosť. Aj Jupiter má „svoje“ asteroidy. Neobiehajú okolo neho ako mesiace, pohybujú sa priamo v dráhe Jupitera. Sú ich dve skupiny, jedna sa drží pekne pred Jupiterom, druhá pekne za ním. Voláme ich Trójania. Jupiter však nie je jedinou planétou, kde sa takýto „Trójania“ vyskytujú. Niekoľko ich je aj pri Marse a pri Neptúne. Tí jupiterskí sú však najznámejší.

Saturn – planéta s najkrajšími prstencami

Saturn je druhá obria planéta smerom od Slnka a šiesta v celkovom poradí. Je tiež riadne veľká, s Jupiterom tvoria dvojicu najväčších obrov. Planéty sa v mnohom podobajú. Je to rovnako plynná planéta s pevným kamenným jadrom, okolo ktorého je kvapalný vodík. A tak ako na Jupiteri, tiež tu nenájdeme žiadny pevný povrch, oblaky plynov v atmosfére sa postupne menia na kvapaliny, ktoré tvoria telo planéty. Saturn je vzdialený od Slnka dvojnásobok Jupiterovej vzdialenosti (Jupiter 5 AU, Saturn 10 AU).

Zo Zeme sa nám Saturn javí ako svetložltý s tmavšími pásmi. Môžeme tu pozorovať veľmi silné búrky s rýchlosťou vetra vyše 1700 km/h, na Zemi sme zatiaľ namerali vietor do 400 km/h. Rýchlosť otáčania planéty okolo osi je tiež vysoká, podobne ako pri Jupiteri. Saturnu jedna otočka zaberie 10 a pol hodiny. Preto je aj Saturn sploštený na póloch a vydutý na rovníku. To, čo majú rozdielne, je ich hmotnosť. Jupiter má 318 hmotností Zeme, Saturn iba 95, takže je o dosť ľahší, hoci menší je iba o kúsok. Môže za to jeho hustota. Je nízka, keby sme mali taký obrovský oceán, do ktorého by sme mohli Saturn posadiť, plával by na vode.

 Saturn je výnimočný svojimi prstencami. Má ich jednoznačne najkrajšie. Sú to vlastne stovky prstienkov a tenkých medzier. Tvoria ich úlomky ľadových skál, ktoré obiehajú okolo Saturnu ako malé planétky. Úlomky sú rôzne veľké, od prachového zrnka po veľkosť auta. Myslíme si, že sú pozostatkom mesiaca, ktorý sa priblížil k planéte tak blízko, že ho jej silná gravitácia roztrhala na malé kúsky. Vzhľad prstencov pri pozorovaní zo Zeme sa mení, v závislosti od postavenia planéty. Zhruba každých 15 rokov sú prstence hranou k nám, čím sú takmer neviditeľné. Medzi tým sú v rôznych pozíciách – „zhora“ aj „zdola“.

Pred letmi kozmických sond Voyager 1 a 2 v rokoch 1980 a 1981 sme poznali iba 9 mesiacov, ktoré okolo Saturnu obiehajú. Vďaka sondám dnes vieme, že ich je najmenej 61. Tie najväčšie sú (v poradí veľkosti) Titan, Rhea, Japetus a Dione.

 Titan, najväčší mesiac Saturnu a po Jupiterovom Ganimedovi druhý najväčší v slnečnej sústave, je doposiaľ jediný známy mesiac, ktorý má hustú atmosféru. Jeho povrch je pevný, takže na ňom mohla v roku 2005 pristáť sonda Huygens. Je veľký asi ako Merkúr. Okolo Saturnu obehne za necelých 16 dní. Rovnako dlho trvá otočka Titanu okolo jeho osi, takže jeden titanský deň trvá rovnako dlho, ako titanský rok (hovorí sa tomu viazaná rotácia).

 Vedci sú presvedčení, že ranná atmosfére na Zemi bola podobná atmosfére, ako je teraz na Titane – prevažne z dusíka, s malou prímesou metánu. Tiež si myslia, že na Titane je všetko potrebné na to, aby  sa začal proces vzniku života. Je tu však veľmi chladno a chýba oxid uhličitý, preto je iba veľmi malá nádej, že by tu skutočne mohol existovať život. Môže nám však pomôcť porozumieť tomu, ako vznikol život na našej Zemi. A keď sa o niekoľko miliárd rokov Slnko zmení na červeného obra, Titan sa ohreje a život sa tu bude môcť rozvinúť!

 Na obrázku zo sondy Cassini vidíme prstence Saturnu, ktoré prekrývajú Titan. Nad prstencami je ďalší mesiac, Epimetheus.

 

Na tomto obrázku je druhý najväčší Saturnov mesiac Rhea:

 

 

Urán – planéta ležiaca na boku

Priblížili sme sa k Uránu a od Slnka sme sa vzdialili skoro o dvojnásobok vzdialenosti predchádzajúceho Saturnu, na 19 AU. Tak, ako sú si podobné Jupiter a Saturn, tak je aj podobný Urán poslednej planéte Neptúnu. Veľkosťou sa približujú, tiež sú to plynní obri, s jemnými prstencami, ale menší ako Jupiter a Saturn (Urán je kúsok väčší od Neptúnu). Navyše sú to aj ľadoví mužíci – domnievame sa, že ich vnútro je zložené najmä z ľadu a kameňov. Atmosféra je tu viac než mrazivá, jej teplota sa blíži k absolútnej nule, klesá až na 49 Kelvinov, čo je mínus 224 stupňov Celzia. Preto ani jadro neobaľuje kvapalný vodík, ako je to na Jupiteri a Saturne.

Čo má Urán naviac, to je metán v atmosfére. Vďaka nemu sa nám javí ako modrozelený. Atmosféra Uránu je väčšinou úplne pokojná, jednoliata, nepozorujeme v nej žiadne viditeľné oblaky, škvrny, pásy ani nič iné. Prečo je to tak, nevieme. Jedným z dôvodov môže byť to, že Urán nemá žiadny svoj vlastný vnútorný zdroj tepla. Vieme však, že na ňom vanú silné vetry, dosahujú rýchlosť až 900 km/h.

Podobne ako Jupiter a Saturn aj Urán sa okolo svojej osi otáča dosť rýchlo, jedna otočka mu zaberie iba čosi vyše 17 hodín. Aj na ňom sa prejavuje sploštenie na póloch a vydutie na rovníku. Apropo, póly. Na Uráne ich treba hľadať inde, tam, kde iné planéty majú rovník. Urán je totiž jediná planéta v našej slnečnej sústave, ktorá má rotačnú os nie smerom na orbitu, ale takmer rovnobežnú s orbitou (sklon od kolmice na ekliptiku je 98 stupňov). Vyzerá to, akoby sa Urán na ceste okolo Slnka valil. K Slnku najskôr smeruje severný pól, potom rovník, potom južný pól. Zatiaľ nevieme, prečo to tak je. Jedna z možností je, že kedysi dávno do Uránu narazil nejaký veľký objekt a táto zrážka spôsobila, že sa rotačná os odklonila. Ale vedci majú aj iné hypotézy.   Urán sme objavili až v roku 1781. Planéty bližšie k Slnku ľudia poznali už v dávnych dobách. Urán síce tiež videli, ale považovali ho za hviezdu. Zaujímavé je, že je to jediná planéta v našej slnečnej sústave, ktorá má meno nie po rímskom, ale po gréckom bohovi.

 

Neptún – kráľ vetrov

Neptún je poslednou planétou našej slnečnej sústavy a je veru riadne ďaleko, až 30 AU. Na prvý pohľad je veľmi podobný Uránu. Má podobnú veľkosť, farbu, zloženie aj prstence, zopár odlišností však nájdeme.

Začnime farbou: kým Urán sa nám javí viac do zelena, Neptún sa javí viac do modra. Obe planéty majú vo svojej atmosfére metán, ktorý toto zafarbenie spôsobuje. Neptún v nej však musí mať aj niečo iné, zatiaľ nevieme čo, čo spôsobuje jeho sýtejšiu a modrejšiu farbu. V jeho atmosfére pozorujeme tmavé pásy a škvrny, ktoré predstavujú prúdenie vetrov a búrky. Vetry sú tu najsilnejšie v celej slnečnej sústave, dosahujú až 2500 km/h, preto si Neptún právom zaslúži prezývku veterná planéta. Tak, ako má Jupiter svoju veľkú červenú škvrnu, aj Neptún jednu mal, tmavú.  Už je však preč, na snímkach z Hubblovho teleskopu z roku 1995 sa škvrna už nevyskytuje. Vďaka tomu vieme, že atmosféra na Neptúne sa mení.

Na tomto obrázku Neptúna je škvrna ešte vidieť:

 

Hmotnosť majú Neptún a Urán tiež odlišnú. Hoci je Neptún o kúsok menší od Uránu, je ťažší. Po Jupiteri a Saturne je to teda tretia najťažšia planéta.

Neptún sme objavili ešte neskôr ako Urán, až v r. 1846, a to nie pozeraním na oblohu, ale pomocou matematiky. Poruchy v dráhe Uránu viedli astronómov k domnienke, že za ním musí ešte existovať nejaká veľká planéta, ktorá ovplyvňuje jeho dráhu. Sadli za stôl a začali počítať. A našli Neptún. Úžasné, ako presne vesmír funguje.

Tak, ako platí pre všetky veľké planéty, aj okolo Neptúna obieha rodinka mesiacov, prinajmenšom 13. Z nich je najväčší Tritón. Objavili sme ho iba pár dní po Neptúne. Je to jediný Neptúnov mesiac, ktorý bol dostatočne hmotný na to, aby ho jeho gravitácia sformovala do tvaru gule, ostatné mesiace majú nepravidelný tvar. Je veľmi chladný, teplota na ňom klesá až na 38 Kelvinov, čo je mínus 235 stupňov Celzia. Preto je na ňom veľa ľadu, spolu s horninami. Zaujímavý je tým, že okolo Neptúna obieha opačne, to znamená proti otáčaniu Neptúna, nie rovnako ako Neptún. Prečo je to tak, nevieme. Jedna z možností je, že Tritón bol samostatný nebeský objekt, ktorý Neptún zachytil. Okolo svojej osi sa otočí za rovnaký čas, ako obehne okolo Neptúna, takže rovnako ako náš Mesiac pozerá sa na Neptún vždy rovnakou stranou (viazaná rotácia). S Neptúnom je zviazaný aj inými putami, rodinnými – Tritón bol synom Poseidóna, čo bola grécka predloha rímskeho Neptúna, vládcu morí.

 

Porovnanie vzdialenosti a veľkosti planét

Priemerná vzdialenosť planét od Slnka, vzhľadom na Zem (priemerná vzdialenosť Zeme od Slnka je 1 astronomická jednotka AU):

Rovníkový priemer planét:

 

Hodnoty vzhľadom na Zem (Zem = 1):

Merkúr 0,4
Venuša  0,9
Zem 1
Mars 0,5
Jupiter 11
Saturn 9
Urán 4
Neptún 3,8

 

Trpasličie planéty

 Na astronomickom kongrese v roku 2006 bola upravená definícia trpasličej planéty nasledovne:   Trpasličia planéta je nebeské teleso, ktoré:  

  • obieha okolo Slnka

  • má dostatočnú hmotnosť na to, aby ho jeho gravitácia sformovala do približne guľového tvaru

  •  nevyčistilo okolie svojej dráhy od iných objektov (asteroidy)

  • nie je satelitom (mesiacom) planéty  

Na kongrese sa tiež rozhodlo, že Pluto je podľa tejto definície trpasličou planétou a je prototypom novej kategórie transneptúnických objektov (teda vesmírnych telies za dráhou Neptúna). Neskôr, v roku 2008, boli tieto objekty pomenované plutoidy. Zjednodušene povedané, trpasličie planéty za dráhou Neptúnu sú plutoidy.

Už vieme, že v súčasnosti máme 5 trpasličích planét. Jedna z nich – Ceres – je v pásme asteroidov, ostané štyri sú plutoidy: Pluto, Haumea, Makemake a Eris.

O najmenšej a najbližšej z nich Ceres sme písali vyššie v časti o pásme asteroidov. Povedzme si niečo o ďalších.

 

 Pluto

Pluto bolo od svojho objavenia v roku 1930 až do roku 2006 považované za deviatu planétu našej slnečnej sústavy, dnes je trpaslíkom. Jeden z dôvodov, prečo sa vôbec medzi astronómami rozprúdila diskusia o preradení Pluta do inej kategórie, bolo aj to, že za Plutom sme objavili ďalšie objekty, ktoré boli dokonca väčšie ako on.

Pluto je malá planéta, rovníkový priemer má okolo 2300 km, čo je menej ako priemer Mesiaca. Možno to bol pôvodne jeden z mesiacov Neptúna, do ktorého narazilo iné vesmírne teleso a odklonilo ho z jeho dráhy, to zatiaľ nevieme potvrdiť ani vylúčiť. Jeho obežná dráha okolo Slnka je iná ako majú ostané planéty – je odklonená od ekliptiky a je dosť výstredná, ako sme písali už vyššie v časti o dráhach planét. Jeden obeh Pluta trvá takmer 248 rokov – znamená to, že od jeho objavenia Pluto zatiaľ nestihlo ukončiť ani jeden obeh okolo Slnka. Dopadá naňho už len veľmi málo slnečného svetla, menej ako 1 % z množstva, čo dopadá na Zem, preto je na ňom aj poriadne zima. Povrchové teploty sú nižšie ako -220 stupňov.

Podobne ako Venuša, aj Pluto sa otáča okolo svojej osi opačne, takže Slnko tam vychádza na západe a zapadá na východe. A podobne ako Urán, aj on si leží na boku. Jeho rotačná os je takmer rovnobežná s rovinou obehu.

Povrch Pluta zatiaľ neskúmala žiadna sonda, preto ho poznáme iba málo. Vieme iba to, čo je vidieť zo Zeme a čo zachytil Hubblov teleskop. Pluto je ale tak ďaleko, že aj fotografie z Hubblovho teleskopu sú rozmazané. Za pár rokov ale môže byť všetko inak.  V januári 2006 vyštartovala z amerického mysu Canaveral raketa so sondou New Horizons, ktorá má za úlohu preskúmať Pluto a jeho mesiace. Ak všetko pôjde hladko, dorazí k Plutu 15.7.2015.

Pluto má jedného veľkého súputníka, mesiac Cháron. Vôbec to nie je malý mesiačik, ako sme zvyknutý pri iných planétach, vzhľadom k Plutu je dosť veľký. Vďaka Hubblovmu teleskopu sme v roku 2005 objavili dva ďalšie maličké Plutove mesiace, NixHydra.

V júni 2011 sa podarilo pomocou Hubblovho teleskopu objavit štvrtý mesiac. Zatiaľ má iba dočasné meno P4 a je dosť malý - priemer 13 - 34 km. Nachádza sa medzi obežnými dráhami mesiacov Nix a Hydra.

 

Haumea

Haumea je unikát. Môže za to jej tvar. Nie je guľový, ale elipsoidný. Za takýto tvar vďačí zrejme tomu, že sa okolo svojej osi otáča veľmi rýchlo. Kým obehne okolo Slnka, prejde 285 pozemských rokov. Jej priemerná vzdialenosť od Slnka je 43 AU (perihélium 35 AU, afélium 51 AU). Objavená bola v r. 2004, zaradená medzi trpaslíčie planéty bola až v r. 2008. Obiehajú okolo nej dva mesiace. Predpokladáme, že za vznik oboch mesiacov môže zrážka Haumei s iným telesom.  

 

Makemake  

Makemake (čítaj makímakí) je pomenovaná po jednom z božstiev obyvateľov Veľkonočných ostrovov.  Je ďalej ako Haumea (priemerná vzdialenosť 45 AU, perihélium 39 AU, afélium 52 AU), preto bola aj neskôr objavená, v roku 2005. Rovnako ako Haumea bola zaradená medzi trpasličie planéty v r. 2008. Okolo Slnka obehne za 310 pozemských rokov. Od ostatných plutoidov sa líši tým, že nemá žiadne mesiace.

 

Eris  

Eris je najväčšia trpasličia planéta, akú doteraz v našej slnečnej sústave poznáme, má priemer 2400 km. Je aj najvzdialenejšia, priemerná vzdialenosť od Slnka je 68 AU (perihélium 38 AU, afélium 98 AU).  Jeden obeh okolo Slnka jej zaberie 557 pozemských rokov. Objavená bola už v r. 2003, v r. 2006 ju zaradili medzi trpasličie planéty. Na obrázku je Eris spolu so svojím mesiacom menom Dysmonia.

 

Mesiace – prehľad

A ešte pre porovnanie jeden zaujímavý pohľad na niektoré mesiace, ktoré môžeme nájsť v našej slnečnej sústave. Mesiace sú popísané, takže veľa vysvetľovať netreba. Iba poznámka: zobrazený je aj mesiačik asteroidu Ida, ktorý sa nachádza v pásme asteroidov. Nie sú to všetky mesiace, iba tie najzaujímavejšie.

 

 

Exoplanéty

Kým opustíme planéty, ešte jedna poznámka na záver. Samozrejme, že vo vesmíre existuje hŕba iných planét, ktoré obiehajú okolo iných hviezd. Tie sú však pre nás veľmi vzdialené. Zatiaľ. Voláme ich exoplanéty. Niežeby boli exotické, iba sú mimo našej slnečnej sústavy, čo vyjadruje tá predpona exo-. Možno jedného dňa nájdeme nejakú exoplanétu, na ktorej sa tiež rozvinul život!

Linky:  

NASA stránka pre deti: http://starchild.gsfc.nasa.gov/docs/StarChild/solar_system_level1/planets.html

Kartičky s planétami: http://montessorimom.com/downloads/major_planets.pdf

Kartičky s trpasličími planétami: http://montessorimom.com/downloads/minor_planets.pdf

http://www.enchantedlearning.com/subjects/astronomy/activities/label/labelsolarsystem.shtml

http://sk.wikipedia.org/wiki/Port%C3%A1l:Slne%C4%8Dn%C3%A1_s%C3%BAstava    

Aktivity:  

http://solarsystem.nasa.gov/kids/puzzles.cfm